V klasickej pedagogike staviame dieťa do polohy, v ktorej ho je potrebné vychovávať a vzdelávať. Myslíme si, že dieťa príde na svet ako nepopísaný list, ktorý treba naplniť. Avšak pravda je taká, že dieťa na svet prichádza naplnené. Tak ako sa jeho telo rozvíja v tele matky podľa presne pripravenej matrice, tak je aj jeho mentálne vybavenie už kompletné v čase príchodu na svet. I keď sa nám malinký človek javí po fyzickej stránke ako nemohúci a bezbranný, prichádza ako hotová bytosť. Dá sa povedať, že všetko vie, ale ešte to nedokáže vyjadriť slovami. Preto mu nerozumieme. Šikovný a vševediaci dospelí zoberú jeho život do vlastných rúk a začnú ho „vychovávať a vzdelávať“. Experimentujú. Samozrejme podľa seba. V duchu svojich matríc, svojich programov, svojich predstáv a svojich nedosiahnutých snov. A tu nastáva chyba v programe. Dieťa, ktoré všetko vedelo, keď prišlo do tohto sveta, začne zabúdať. Deformujú sa postupne jeho vnemy, zmysly a pozornosť. Vďaka rodičom, ktorí si myslia, že mu dávajú to najlepšie. Vďaka pedagógom, ktorí si myslia, že sú profesionáli v poznaní detskej duše. Vďaka spoločnosti, ktorá formuje jedinca pre svoje potreby a účely. Vďaka nám dospelým, ktorí už dávno zabudli, že prišli na svet múdri, avšak všetko zabudli vďaka iným dospelým, ktorí tiež zabudli… Nekonečne tiahnuca sa rieka zabúdania… Dieťa, ktoré prišlo do spoločnosti pokrivenej dogmami, svetonázormi, „výchovou a vzdelávaním“ za pár mesiacov, či prvých rokov naopak stráca všetky vedomosti, s ktorými sa narodilo. Čo sa deje ďalej? Keďže sme vzali jeho výbavu, vzali sme mu jedinečné možnosti vlastného vývoja a sebavzdelávania, vzali sme mu vlastne všetko. Paradoxne ale žijeme s vedomím, že mu dávame všetko. Odrazu sa čudujeme, že to dieťa, ktorému sa obetujeme a odovzdávame nie je spokojné, nie je poslušné, nie je nám za nič vďačné a nám sa rúca svet. Zaslúžime si to! Pretože to z ďaleka ešte nie je všetko. Začíname totiž brať dieťaťu sebavedomie, dôveru a nakoniec i lásku. Tieto slová môžu znieť tvrdo, bohužiaľ je to tak. Predsa, keď dieťa „neposlúcha“, býva potrestané. Nami, jeho najbližšími, ktorí boli jeho ostrovom istoty, zázemia a totálnej dôvery. Začne viaznuť komunikácia a jedného dňa sa spýtame: „Čo sa to preboha stalo s našim dieťaťom? Čo je to s ním?“ Ani netušíme, že NIE s ním, ale s nami. Vzali sme mu prirodzenosť, radosť a jeho vlastné JA. Robíme jednu chybu za druhou. Jeho Ja mu zatlačíme čo to len dá a začneme v dieťati pestovať Ego. Ja s Egom si mýlime, a myslíme si, že je potrebné, aby malo dieťa zdravé Ego. Ego však zdravé nedokáže byť. Zdravé je jedine Ja. A každý novorodenec ho má so sebou vo výbave. Má tam všetko, čo k životu potrebuje. Ja je totiž našou prirodzenosťou, na rozdiel od Ega, ktoré je umelo vypestované a umelo naprogramované. Berieme dieťaťu prirodzenosť a nakŕmime ho programom, ktorý mu je cudzí, nedokáže sa s ním stotožniť a podvedome ho odmieta. A tak príbehy pokračujú v nespokojnosti dieťaťa, a následne u rodičov, učiteľov a ostatnej spoločnosti. Dieťa si svoju nespokojnosť nesie celým životom a už ako dospelý človek odovzdáva tento marazmus ďalším múdrym, práve narodeným bytostiam. A tak sa nám kruh pekne uzavrel. V kruhu je obťažné nájsť začiatok a koniec a je z neho dosť ťažké vymaniť sa… Čo teraz? Teraz je na rade naše srdce a niekto by povedal, že zdravý rozum. Rozum ale pokiaľ ho nepoužívame účelovo len ako nástroj, podobne ako ruky a nohy, nebude zdravý. Bude ovplyvnený Egom. Preto berme srdce a počúvajme, čo nám hovorí. Srdce má totiž prirodzenú inteligenciu. Rozum má iba program. Je to nakŕmený počítač.
Ako si teda poradiť s dieťaťom, ktoré sa stalo pre nás hádankou a my namiesto toho, aby sme sa z neho radovali, začíname s ním bojovať? Neposlúcha, vyvádza, rebeluje, je hyperaktívne, alebo naopak depresívne a nekomunikujúce? Pochopíme ho veľmi ľahko, keď budeme vedieť, že to nie „ono samé“, ale jeho Ego a Ja nie sú v poriadku. A v prvom rade si musíme uvedomiť, že to nerobí naschvál. Ak sme prešli studenou sprchou, ktorá je obsiahnutá v riadkoch vyššie, už sa nám bude chápať ten malý človiečik lepšie. Začneme ho konečne REŠPEKTOVAŤ. Ego a Ja sú totiž u človeka obsiahnuté v archetype TIGRA. Iste ste si všimli, ako už malý jedinec dokáže s nami nesúhlasiť, vzpierať sa naším príkazom a názorom, „odvrávať“ – čiže mať svoj názor. Kde berie toľko odvahy, stavať sa takému veľkému človeku, ako je dospelák? Pomáha mu v tom jeho Tiger. Je to on, kto sa stavia na zadné, vrieska, plače, hádže sa o zem, vyvádza a odvráva. Odkiaľ sa vzal? Bol s dieťaťom odjakživa. Je to jeho prirodzené Ja, ktoré je prejavom srdca a nikdy by sa neprejavovalo neprirodzene, keby bolo v jeho živote všetko v poriadku a keby ho každý bral na vedomie v rovnocennosti a pochopení jeho vlastných potrieb. Ale je to aj jeho Ego, ktoré vyrástlo pod vplyvom deformovanej spoločnosti. Je prejavom strachov a sebavedomia, ktoré bolo zapísané do programu rozumu. Sebavedomie sa prejavuje rôzne, či už vlastným nedostatkom – nízke sebavedomie ( programy trestania, zastrašovania, výsmech, ponižovanie ) alebo nezdravým prejavom – nezdravé sebavedomie ( programy prehnanej a preceňovanej chvály, vyzdvihovania, pestovania súťaživosti a tým nemorálnych vlastností – podvádzanie, nečestnosť, klamstvo ). Týmto všetkým je Tiger nakŕmený a tak sa prejavuje cez dieťa smerom von. Tiger v zdravom duchu pomáha človeku pri potrebe prejaviť statočnosť, odvahu, silu, chrabrosť, rýchlosť, prekonávanie samého seba a keď sú všetky okolnosti okolo človeka v harmónii, Tiger si pradie a je spokojný. Je to predsa prirodzené. Skúste zatvoriť živého tigra do klietky, nekŕmte ho, dráždite ho, ubližujte mu. Sledujte jeho správanie… a potom vojdite k nemu do klietky, akoby nič… hm, asi by ste to nechceli. Nechajte tigra na slobode, doprajte mu pohyb, radosť z objavovania, nechajte ho nasýtiť sa a …sledujte. To sa Vám určite už pozdáva viac, však? Podobne sa správajú Tigríčatá vo svojich malých klietočkách, ktoré ste zavreli v detskej duši. Sledujte, čo sa s Vaším dieťaťom deje, prečo sa správa jeho tiger tak, či onak.
Ak si neviete rady a radi by ste tej milej šelmičke chceli pomôcť, na svete je metóda, ktorou sa dá porozumieť Tigrom veľmi ľahko. Autormi sú Kamila a Petr Kopsovci. Počas svojej niekoľkoročnej diagnostickej práce s deťmi totiž zistili, že deti majú svoje Tigre. Samotné im povedali, že to, čo s nimi nie je v poriadku spôsobuje ich Tiger. Nezávisle od seba deti rozprávali, prečo sa nedokážu ovládať. A tak prišli na svet knihy „Tiger robí uá uá“ a „Ako sa krotí tiger“. Deti sa nechceli vedome vzdať nezodpovednosti za svoje správanie, ale nevedeli si pomôcť s ignoranciou ich potrieb, vnútorne cítili, že niečo nie je v poriadku a v procese diagnostiky pomenovali to, čo ich núti k „neposlušnosti“ Tigrom. On vyvádza, núti ich nekontrolovateľne sa správať, hnevá rodičov a učiteľov. Deti samotné to nechcú, ale Tiger ich ovláda, pretože prešiel zo sveta Ja, čiže zo srdca, ktoré bolo potlačené do poľa rozumu a tam sa spojil s Egom, aby prežil. Deti svojim nekonvenčným správaním takto prosia o pomoc, ale namiesto pomoci dostanú ľadový vodopád slov: „Si zlý, neposlúchaš, si neposedný, sklamal si ma, nechcem Ťa ani vidieť“, v horšom prípade dostanú zaucho. Čo sa asi odohráva v detskej duši? Buď bude Tiger ešte viac vyčíňať, alebo sa stiahne do seba a prestane komunikovať. A dieťaťu všetci prestávajú rozumieť. Nikto totiž netuší, že jeho Tiger je uväznený, nespokojný a vyhladovaný.
So spomenutou metódou diagnostiky a s knihami pracujem v triede svojich zverencov. Pracujem v škôlke už naozaj veľa rokov, ale ešte som nikdy nerozumela deťom lepšie, ako keď sa mi tie knihy dostali do rúk. Verte, krotenie a pochopenie Tigrov funguje. Aktivity, ktoré robíme s Tigrami sa im veľmi páčia, samé si ich pýtajú a poriadne sa pri nich zabavia. Deti sa v týchto aktivitách vracajú k sebe samým. K svojmu pôvodnému Ja. Vracajú Tigra zo sféry rozumu do srdca. Tým, že si ho začnú uvedomovať a učia sa ho ovládať, stávajú sa opäť vedomými bytosťami.
Veľmi rýchlo pochopili, že im rozumiem a oni rozumejú mne. Prebieha medzi nami krásna interakcia, o ktorej som mohla doteraz iba snívať. Ale to už je iný príbeh…
Darina Jonášová
